Môj televízor je niekedy v nebezpečenstve, že po ňom hodím papuču – aj keď za nič nemôže. Škoda, že v tomto tisícročí ešte nikto nevymyslel možnosť, ako sa zo strany divákov zapojiť do takých jalových hovorov. Neviem ako vám, ale mne lezú na nervy tie kecy o tom, ako sa všetko rieši.
Podľa mňa sa teda novými a novými zákonmi rieši tak prd makový! Pardon…
Zákony a ich prílepky vznikajú účelovo, sú šité horúcou ihlou a slúžia občianskej verejnosti asi tak, ako vedro vody pri hasení veľkého požiaru. Niekedy mám dojem, že parlamentné ovzdušie je nakazené hlúposťou. Zákon predsa nemá byť vytvorený na ojedinelú výnimku. A predovšetkým sa majú domyslieť jeho dosahy. V snahe o získanie dobrého bodu navrhne jeden poslanec prílepok k zákonu (napríklad zrušenie poplatku za prednostné ošetrenie) a dokonale sťaží život desiatkam tisícom zamestnaných a dôchodcom a invalidom odkázaných na sprievod inej osoby.
Konečne pre takto definované skupiny (vôbec nie bohatých) ľudí má tento zdanlivo solidárny návrh za dôsledok poriadny zásah do peňaženky. Okrem iného musia platiť riadne pálky za parkovanie – kde je často taxa za jednu hodinu aj dve eurá.
Ak by poslanec s týmto bohumilým nápadom stál napríklad čo len chvíľku pri parkovacej pokladnici pred nemocnicami v Bratislave, nebol by asi na seba veľmi pyšný. Pravda, on má tú výhodu, že sa ho tento problém vôbec netýka.
Po prvé preto, že je privilegovaný a všade má prednosť, a po druhé, lebo do parlamentu za ním prídu zdravotníci sami (navyše ich tam má aj poruke) a on sám nemusí nikam chodiť.
Toľko iba k jednému legislatívnemu zmätku. Myslím, že na dnes to stačí. No podobne nedomyslených dôsledkov s dosahom na nás – neprivilegovaných občanov – je nepreberné množstvo. Možno sa do nich v budúcnosti ešte pustím. Napriek skutočnosti, že ľudská blbosť je nekonečná, nedajte si, milí čitatelia, kaziť radosť z jari, ktorá príde, našťastie, každý rok