V druhej polovici 19. storočia, keď do Prešporku vtrhol priemysel, mesto začalo rýchlo rásť. Vo východnej časti mesta otvárali fabriku za fabrikou, takmer pri každej postavili robotnícku kolóniu.
Dunaj premostil železný most, do Viedne začala premávať električka. Prešporčania začali objavovať magické miesta svojho mesta. Magickou sa pre nich stala Slamená búda na Kolibe, drevená reštaurácia na Kamzíku, horáreň v Horskom parku.
Najmagickejším miestom však bola Železná studienka. Po Prešporku sa rozšírilo, že raz v tom, inokedy v inom zo štrnástich prameňov, vyviera zázračná voda. Ak sa jej mladá či stará dvojica spoločne napije, jeden pre druhého zázračne opeknejú a zahoria k sebe neutíšiteľnou láskou. Dvojice sem húfne chodievali hľadať zázračný prameň a keď sa v noci vrátili z prechádzky, boli ochotné odprisahať, že natrafili na ten správny…
Každoročne po Veľkej noci dunajskí lodníci slávnostne otvárali pre verejnosť Dunaj. Na deň svätého Juraja sa otvorili brány pontónových riečnych kúpalísk a vo všetkých záhradných reštauráciach a krčmách ľudia oslavovali definitívne víťazstvo jari nad zimou.
V záhrade na Železnej studienke už od skorého popoludnia vyhrávali do tanca striedavo šramlík a cigánska kapela, húfy ľudí prichádzali peši, bohatších privážal prvý stredoeurópsky trolejbus a každý sa vopred tešil na benátsku noc s farebnými ohňostrojmi vypúšťanými z člnkov.
Páriky sa strácali v hustej listnatej hore plnej čarokrásnych čistiniek. Prešporská pospolitosť tancovala, milovala sa a vyberane hodovala. Nečudo, že za oných čias sa najviac prešporských detí rodilo v januári až v marci…
Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)
