Pred dvesto rokmi bola Zámočnícka ulica veľmi intenzívne osídlená. Na rozdiel od dneška tam žilo, hoci v stiesnených pomeroch, niekoľko desiatok rodín. Z mnohých remeselníckych dielní sa celé dni ozývalo klepanie, vŕtanie, ulicou prechádzali konské záprahy, rozliehalo sa klopanie kopýt na kamenné dlaždice, škrípali kolesá vozov. A všade bolo počuť detské hlasy.
V apríli 1815 aj plač novorodeného syna obuvníckeho majstra Franza Romera (Ramera, Rommera) a jeho manželky Anny, ktorej otec bol rovnako obuvnícky majster Josef Vetsera. Syn sa narodil 12. apríla a po otcovi dostal meno Franz (Franciscus). Chlapec bol mimoriadne nadaný. Ako jeden z mála remeselníckych synov absolvoval prešporské benediktínske gymnázium. Pravdepodobne pod vplyvom svojich učiteľov sa rozhodol pre kňazskú dráhu. Ako pätnásťročný (1830) vstúpil do rádu benediktínov a prijal rádové meno Floridus. Po štúdiu teológie a filozofie (doktorát) ho v roku 1839 vysvätili za kňaza a stal sa profesorom na gymnáziu v Rábe (Györ).
V roku 1845 prišiel ako profesor učiť na „domovské“ benediktínske gymnázium v rodnom Prešporku. V revolučnom roku 1848 sa pridal na stranu povstalcov, vstúpil do vojska dobrovoľníkov – honvédov. Po potlačení povstania bol odsúdený na 8 rokov ťažkého žalára. Väzenie si odpykával v Olomouci a v Jozefove v Čechách. V roku 1851 dostal omilostenie (amnestiu). Potom pôsobil istý čas ako vychovávateľ v šľachtických rodinách, neskôr ako profesor a v roku 1862 sa stal riaditeľom kráľovského štátneho gymnázia v Pešti.
V roku 1868 získal miesto profesora archeológie na peštianskej univerzite a v roku 1869 sa stal kustódom archeologickej zbierky Uhorského národného múzea. Cirkevná vrchnosť ho v penzijnom veku odmenila vymenovaním za kanonika vo Veľkom Varadíne (Nagyvárad, teraz Oradea Mare v Rumusku). Stal sa prepoštom kapituly. Zomrel v roku 1889 vo veku 74 rokov. Pochovali ho na cintoríne „olaszi temetö“, ktorý za Ceausesca premenili na park (pohľad na pôvodný Romerov hrob pred rokom 1970). Prepoštove pozostatky i jeho náhrobný pomník, preniesli do krypty pod rímsko-katolíckym katedrálnym chrámom.
Franz Floridus Romer nikdy nezabúdal na svoje rodné mesto. V roku 1865 zorganizoval prvú výstavu archeologických nálezov v meste, a to v priestoroch Grassalkovichovho paláca. V tom čase sa archeológia považovala za jednu z prírodných vied. Úspešná výstava bola prvým popudom k založeniu Mestského (prírodovedného) múzea. Novému múzeu daroval Romer zo svojej zbierky niekoľko prvých zbierkových predmetov.
Na peštianskej univerzite prednášal Romer aj dejiny umenia a intenzívne sa venoval numizmatike a záchrane historických pamiatok. Publikoval mnoho kníh. V jednej z nich spracoval podrobný zoznam v jeho čase v Prešporku sa nachádzajúcich nástenných malieb, z ktorých skoro všetky medzičasom zanikli (v kláštore a v kostole klarisiek, v kostole františkánov, vo farskom Chráme sv. Martina). V septembri 1891 predniesol vtedajšiemu mestskému zastupiteľstvu (Generalversammlung) titulárny biskup a prepošt kapituly Dr. Josef Danko návrh pomenovať Romerovým menom ulicu, na ktorej sa narodil, teda Zámočnícku. Zastupiteľstvo návrh prijalo a ulicu premenovalo. Neskôr sa ukázalo, že nie je vhodné premenovávať ulice v historickom jadre mesta, ktoré majú po stáročia zaužívané pôvodné názvy.
Po I. svetovej vojne vrátili ulici pri Michalskej bráne historické pomenovanie Zámočnícka. Menom profesora Romera potom pomenovali inú ulicu, ktorá dnes tvorí západný úsek Pionierskej pri križovatke s Karpatskou. V roku 1907 odhalili na Františkánskom námestí secesný pomník F. F. Romerovi, neskôr premiestnený na nádvorie Starej radnice, kde sídli múzeum, ktoré zakladal. Bronzová busta je dielom sochára Alojza Strobla. Podstavec z bieleho kameňa je ozdobený výraznými archeologickými motívmi.
V súvislosti s jubileom je v SNM – Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku na Žižkovej ulici číslo 18 otvorená výstava Slovom a činom o celoživotnom diele Franza Floridusa Romera.
Štefan Holčík
